Nie je 24 hodín niekedy jednoducho málo? Ako má človek stihnúť všetko, čo chce, keď je deň taký krátky?

Neviem, ako ostatní, ale mne to často nevychádza. Kamaráti, práca, domácnosť, šport, vlastné myšlienky a všetko ostatné, čo by som ešte chcel stihnúť. Niekedy mám pocit, že by som potreboval, aby mal deň aspoň 30 hodín.

Lenže pomohlo by to?

Možno keby mal deň 30 hodín, po čase by mi nestačilo ani tých 30. Jednoducho by som si do nich naplánoval ešte viac. Ďalšie veci, ďalšie povinnosti, ďalšie plány.

Možno teda nepotrebujeme viac času. Možno sa len potrebujeme naučiť chcieť od jedného dňa menej.

Lenže dá sa v dnešnom uponáhľanom svete vôbec spomaliť?

My totiž nechceme menej. 

Chceme všetko. 

A chceme to hneď.

Chceme stíhať prácu, kamarátov, svoje záľuby, šport, cestovanie a popritom mať aj čas sami pre seba. Chceme napredovať, ale zároveň si užívať prítomnosť. Chceme spomaliť, no zároveň máme strach, že keď na chvíľu zastavíme, niečo nám utečie.

A práve čas pre seba býva často prvý, ktorý zo zoznamu vyškrtnem.

Veď ten môže počkať.

Aspoň to si nahováram.

A potom sa čudujem, prečo mám niekedy pocit, že síce celý deň niečo robím, ale na jeho konci vlastne ani neviem, kam sa podel.

Možno sme si až príliš zvykli merať dobrý deň podľa toho, koľko sme toho stihli. Akoby chvíľa, počas ktorej nerobíme nič produktívne, bola automaticky premárneným časom.

Pritom možno práve tie chvíle, keď nikam nemusíme, nič neplníme a nič nedobiehame, potrebujeme najviac.

Čas je zvláštny. Keď ho potrebujeme, uteká neuveriteľne rýchlo. Keď čakáme, vlečie sa. Hodina môže niekedy pôsobiť ako desať minút a desať minút ako celá večnosť.

A možno teda nepotrebujem deň, ktorý má 30 hodín.

Možno potrebujem len prestať žiť všetkých 24 tak, akoby som už teraz meškal.